Narodila som sa v roku 1977 dvom mladým rodičom, kde sa môj príchod na tento svet udial panvovým koncom, čo bolo pre maminu neľahké a traumatizujúce a túto skúsenosť som si veľmi dlho niesla aj ja a myslím že na niektorej úrovni v mojom tele ešte stále je.

Už ako malé dieťa som si zažila ako po pôrode, tak aj po niekoľkých následných pobytoch v nemocnici chvíle a dlhšie odlúčenia od maminy, pre mňa ako malé dieťatko nepochopiteľné, stavy strachu a úzkostí, ktoré majú dosah až dodnes... No dnes sa s nimi už učím pracovať a chápať ich zmysel.

Už ako malé dieťa som chcela byť doktorkou, ktorá lieči deti, mala som potrebu starať sa o zranených a chorých. Tiež som mala veľmi rada šport, čo ma priviedlo k basketbalu a držalo takmer 20 rokov, ktoré mi priniesli veľkú dávku trpezlivosti, nevzdávania sa, hľadania riešení. Na štúdium medicíny som sa vtedy nedostala, lebo šport bol väčšia priorita. Úctyhodný výsledok na prijímacích skúškach nestačil, skončila som tesne pod čiarou. Vzali ma však na štúdium chémie na Prírodovedeckej fakulte, medzičasom som opustila vrcholový šport a otvoril sa mi väčší priestor študovať. Skončila som ako jadrový chemik so samými jednotkami. Vtedy som ešte netušila, aký veľký dar som vo forme tohto štúdia získala.

Pracovala som ako vedecko-technický pracovník na kvalite povrchovej vody na SHMÚ a hoci ma táto práca veľmi bavila, cítila som, že tadiaľ moja cesta nevedie.

Dala som si prestávku vo forme “materskej dovolenky”, odžila si podobný pôrod, ako bol môj vlastný. Vtedy som to ešte nechápala, a následne ani veľmi ťažké popôrodné obdobie. Nastavila som sa na piedestál ideálnej matky, čo ma po krátkej dobe dostalo do obrovského vyčerpania, žiaľ navyše bez pochopenia a podpory z manželovej strany. Nechcem si tu ale sťažovať, len objasniť situáciu, ktorú som prežívala. Tak, ako sa mi vždy darilo poradiť si, v obrovskom vyčerpaní a strachu o dieťa sa mi spustila panická porucha, s ktorou som žila každodenne a nedala mi spávať.  Stav sa mi ešte zhoršil po druhom pôrode, keď som sa rozhodla zastaviť laktáciu hneď po pôrode, lebo úzkosti narastali a strach o dieťa, ktorému pretrvávala silná žltačka ma paralyzoval. 

Strašne mi chýbalo pochopenie a podpora, ktorá by mi pomohla vidieť a riešiť situáciu inak, no neprichádzala. V obrovskom vyčerpaní mi vypadol spánok a nezostalo mi vtedy iné, ako nastúpiť do nemocnice, kde ma dávali medikačne dokopy. Odlúčená od detí, vyčerpaná, s jedinou túžbou vrátiť sa k nim, zároveň všetkými strachmi, že to nezvládnem. Po pár týždňoch som sa vrátila „nastavená“ domov a v podobnej rutine pokračovala, nechápala, prečo sa mi „to“ stalo, prečo sa už neteším, prečo nedostávam lásku, po ktorej tak túžim. Aby som dokázala, že na „to“ mám, že za niečo stojím, že som schopná matka, začala som pomáhať v obci, až som sa - ani neviem ako - stala zástupkyňou starostu a zároveň navštevovala denné štúdium fyzioterapie. 

S dcérkou som odmalinka cvičila Vojtovu metódu a to ma primälo znova rozmýšľať nad liečením ľudí. Tak som sa rozhodla ísť znova na vysokú školu. Nepodporená, urážaná manželom, ale odhodlaná ísť si za svojém, zároveň stále v nespokojnosti, že mám brať lieky, som sa pretĺkala každým novým dňom. Až kým prišlo rozhodnutie. 

Zo dňa na deň som sa stala zastupujúcou starostkou, ktorá sa musela rozdeliť medzi deti, školu, domácnosť, učenie, prácu a odhodlanie nebrať už lieky na úzkosti. Cítila som, že problém je vo vzťahu, ale netušila som, že mi až toľko berie. Jeden večer som si povedala, že ráno to s partnerom aj liekmi ukončím a to som aj urobila. Tentoraz už podporená kruhom priateľov na úrade, úžasnou psychologičkou a priateľkou, ktorým som mohla kedykoľvek zavolať. 

Začala sa ťažká práca na sebe, mravenčia, každodenná, objavil sa mi na tvári znova úsmev a nádej, že život môže byť aj iný, taký, aký si ho začneme snívať. Vo voľbách na starostku som neuspela, ale úspešne som ukončila magisterské štúdium a vedela, že cesta vedie tadiaľto. Rozbehla sa ako zamestnanec v súkromných praxiach, keď som po krátkom čase dospela do rozhodnutia, že chcem ísť už svoju cestu sama. 

Je to už odvtedy 6 rokov a ja pozorujem, ako sa každý deň posúvam ďalej, o koľko viac si uvedomujem, ako veľmi vďačím za to, že sa mi zdôverujú ľudia a absolvujú u mňa terapie. Tiež sa mi zlepšili vzťahy s deťmi, bývalým manželom, ktorému dnes už vďačím za túto lekciu. 

Najviac ma oslovuje práca zo ženami a „plodnosťou“, ale výzvou je pre mňa každý, kto ma kontaktuje, či zaklope na dvere. Mojim snom je založiť si s podobne zmýšľajúcimi terapeutmi vlastné centrum, kde nájdu priestor ženy, páry, deti,  pre svoj osobnostný rozvoj cez rôzne druhy terapií a inšpiráciu pri zdieľaní príbehov.

Mirka